História galvanizácie

V roku 1836 Sorel vo Francúzsku získal prvý z mnohých patentov na proces povrchovej úpravy ocele ponorením do roztaveného zinku po prvom očistení.Procesu dal názov „galvanizácia“.
História galvanizácie sa začína pred viac ako 300 rokmi, keď alchymista-prišiel-chemik vymyslel dôvod ponoriť čisté železo do roztaveného zinku a na jeho počudovanie sa na železe vytvoril trblietavý strieborný povlak.Toto sa malo stať prvým krokom v genéze procesu galvanizácie.
Príbeh zinku je úzko prepojený s históriou galvanizácie;ozdoby vyrobené zo zliatin, ktoré obsahujú 80 % zinku, boli nájdené už pred 2500 rokmi.Mosadz, zliatina medi a zinku, bola vysledovaná prinajmenšom do 10. storočia pred naším letopočtom, pričom v tomto období sa našla judská mosadz obsahujúca 23 % zinku.
Slávny indický lekársky text, Charaka Samhita, napísaný okolo roku 500 pred naším letopočtom, sa zmieňuje o kove, ktorý po oxidácii produkoval pushpanjan, známy aj ako „vlna filozofov“, považovaný za oxid zinočnatý.Text podrobne popisuje jej použitie ako masti na oči a na liečbu otvorených rán.Oxid zinočnatý sa používa dodnes na kožné ochorenia v kalamínových krémoch a antiseptických mastiach.Z Indie sa výroba zinku v 17. storočí presunula do Číny a v roku 1743 bola v Bristole založená prvá európska zinková huta.

V roku 1824 Sir Humphrey Davy ukázal, že keď boli dva rozdielne kovy elektricky spojené a ponorené do vody, korózia jedného sa urýchlila, zatiaľ čo druhý získal určitý stupeň ochrany.Z tejto práce navrhol, že medené dná drevených námorných lodí (najskorší príklad praktickej katódovej ochrany) by mohli byť chránené pripevnením železných alebo zinkových dosiek.Keď boli drevené trupy nahradené železom a oceľou, stále sa používali zinkové anódy.
V roku 1829 Henry Palmer z London Dock Company získal patent na „vrúbkované alebo vlnité plechy“, jeho objav by mal dramatický vplyv na priemyselný dizajn a galvanizáciu.